58. Kávové zrnko
Kde bolo, tam bolo, bolo raz jedno kávove zrnko. Bolo krásne, lesklé, ručne zbierané a kvalitne pražené. A keďže kávove zrnká sú používané väčšinou na prípravu kávy, aj toto naše zrnko čakal rovnaký osud. Do firmy, kde sa káva pražila a balila do vriec, prišlo auto, aby vrecia odviezlo. Naše kávove zrnko, sa však rozhodlo, že je príliš krásne a kvalitné na to, aby ho pomleli a zaliali horúcou vodou. Vravelo si: "Ja sa veru kvôli nikomu zničiť nenechám! Veď keď ma zomelú, už to nebudem ja, také krásne lesklé. Bude zo mňa prášok, odhalí sa všetko to, čo mám ukryté vo vnútri, a to nechcem, ja som spokojné tak. Som pekné, dobré, a nemienim sa z nijakého dôvodu obetovať." A tak z vreca vyskočilo a zostalo vo svojej plnej kráse ďalej žiť svoj "nezomletý" život. Ostatné zrnká, sa mu veruže snažili dohovoriť, že sám sebe sa páčiť a byť sám so sebou spokojný je fajn, ale oveľa úžasnejší pocit je, keď sa necháš zomlieť, horúcou vodou zaliať a potom v celej svojej kráse, chuti a vôni osviežuješ a tešíš ľudí naokolo. Vraveli mu, že sa vlastne preto "narodili", aby chutili. No boli aj také zrniečka, ktoré boli do seba také zahľadené, také pyšné a egoistické, že im úplne stačilo, že vyrástli. Niektoré zrnká, sa rozhodli nedať sa zomlieť, ale chceli sa akože "obetovať", tak sa dali nezomleté zaliať horúcou vodou. Bol to úplný blud. Dostalo sa im síce od hlúpych zrniečok pochvaly, ale v skutočnosti klamali seba aj ostatných, že robia dobro. Veď kávové zrnko chutí a vonia iba vtedy, keď je zomleté a zaliate, jednoducho, keď sa "stratí", keď "zmizne", keď "zomrie" !
Musí zomrieť svojej pýche, svojmu pohodliu, svojmu stereotypu, svojmu egoizmu. Musí sa prestať obdivovať a chváliť. Musí začať túžiť byť zomleté. Jeho jediným cieľom má byť chcieť tu byť pre iného. Veď chutiť, voňať, osviežiť a prebudiť k životu niekoho je úžasné.
Každý z nás je ako kávove zrniečko. Jeden úplne obyčajné, ďalší kvalitné a niektorí luxusne výberové. Je to ale úplne jedno. Všetci sme tu preto, aby sme poslúžili. Musíme sa však nechať "pomlieť". Veď aj zrnko, keď sa nepomelie, je síce krásne a spokojné, ale tvrdé a nepoužiteľne. Vlastne úplne zbytočné! Ak sa každý z nás nenechá "pomlieť", a tak sa nestane "pokrmom" pre druhého, ale v svojej pýche a sebeckosti si bude každý deň "užívať" svoju zbytočnosť ako také kávove zrnko, bude tvrdý a nepoužiteľný. "Zomlieť" všetky naše predsudky, naše povýšenectvo, našu tvrdosť a "lesklý povrch" je jediný spôsob, ako zavoňať a zachutiť. Poslúžiť a potešiť skutočne, nie iba akože, nie iba tak, aby nás to neobmedzilo, aby sa nás to nedotklo, ale úplne z celého srdca, z celej sily a lásky. Z tej najčistejšej a najjednoduchšej lásky. Nechajme sa "zomlieť"! Aj keď sa nám budú všetci naokolo posmievať, hoci budeme divní a jediní, hoci osviežime a poslúžime iba tak, ako vieme, ale najlepšie ako vieme! Nechajme sa zaliať! Zaliať Božou láskou, aj keď dnes sa to už možno "nenosí", aj keď si budú všetci klopať na čelo a oni sami budú stáť "nezomletí v rade" a obdivovať sa navzájom. Jedine, ak už z teba nebude tvrdé zrnko, ale prášok sypajúci sa pomedzi prsty nášho Boha, zaliaty jeho láskou, iba vtedy budeš skutočne žiť.
Autor: Michaela Mihalikova Petrušová
P.S.: Nechaj sa "zomlieť na prášok" v Božích rukách a dovoľ mu, aby ťa zalial svojou najhorúcejšou láskou. Nápoj, ktorý z teba vytvorí, bude jemu na slávu, tebe na spásu, ľuďom na radosť a svetu na osoh.
P.S. 1: Či kávu piješ, alebo nie, ty sám si pre niekoho zrnko. Takže káva sa ťa týka! SLÚŽ a MILUJ!
P.S. 2: Viete, ktorá káva je najlepšia? Tá, ktorú niekomu spraviš "od šerdca".