Albert Hurtado Cruchaga sa narodil 22. januára 1901 vo Viňa del Mar v Chile. Mal iba 4 roky, keď jeho otec zomrel. Jeho matka, Ana, ponorená do útrap a biedy týmto náhlym ovdovením, ktoré ju zanechalo bez finančných prostriedkov, uchýlila sa so svojimi dvomi synmi do hlavného mesta Santiaga de Chile. Bez domova boli nútení chodiť od domu k domu, ponechaní na väčšiu či menšiu dobrotivosť svojich príbuzných. Albert značne trpel týmito neľahkými podmienkami. Ale napriek všetkému bol v škole úspešným žiakom a v marci roku 1918 začal študovať na Katolíckej Univerzite v Chile právo.

Ťažké detstvo hlboko poznačilo mladého Alberta – po zvyšok svojho života ho to ťahalo k starostlivosti o chudobných. V ich záujme sa oddal apoštolským činnostiam a angažoval sa v politike, aby pre nich získal vládnu podporu. Albert nebol schopný vidieť niekoho trpieť núdzu bez toho, aby sa aspoň nepokúsil nájsť spôsob, ako mu pomôcť. Neskôr napísal: „Koho mám milovať? Všetkých mojich bratov. Trpieť spolu s nimi v ich pádoch, v ich útrapách, v nátlaku, ktorého sú obeťami. Tešiť sa s nimi v ich radostiach. Začať s pripomenutím si všetkých, ktorých som stretol na svojej ceste. Nezabudnúť na tých, ktorí mi dali život, svetlo, chlieb. Na tých, s ktorými som zdieľal strechu a chlieb… Na tých, s ktorými som zápasil, ktorým som spôsobil utrpenie, ktorých som sklamal, ktorých som pohoršil… Na tých, ktorým som pomohol, ktorých som podporil, ktorým som podal pomocnú ruku… Na tých, ktorí boli proti mne, ktorí ma vysmiali, ktorí ma pohoršili… Na všetkých tých, ktorí žijú v tomto meste, v tejto krajine… Všetci na tomto svete sú mojimi bratmi.“

Ale je taká láska k blížnemu možná? Áno, vysvetľuje pápež Benedikt XVI.: “ Takto sa presviedčame, že láska k blížnemu v tom zmysle, ako ju hlása Biblia, Ježiš, je možná. Táto láska tkvie v tom, že ja milujem – v Bohu a s Bohom – aj človeka, ktorý mi nie je príjemný alebo ktorého ani nepoznám. To sa môže uskutočniť, len ak vychádzame zo stretnutia s Bohom, ktorý sa stal spoločenstvom vôle a prišiel až po bod, že sa dotkol našich citov. Tak sa naučím pozerať na každého človeka nielen svojimi očami a svojimi citmi, ale aj z perspektívy Ježiša Krista. Jeho priateľ je aj mojím priateľom. Za vonkajším výzorom druhého vidím jeho vnútornú túžbu po gestách lásky, pozornosti, ktorú nenechám na organizácie tým poverené, akceptujúc ich ako nejakú politickú nutnosť. Pozerám sa Kristovými očami a môžem druhému dať viac, než sú len najnevyhnutnejšie veci: môžem mu darovať láskavý pohľad, ktorý potrebuje.“ (Encyklika Deus caritas est, b. 18).

Alberto váhal medzi kňazstvom, zasväteným životom a manželstvom. Nakoniec po intenzívnej modlitbe ponúkol svoj život Bohu: „Dávam Ti všetko, čím som a čo mám. Chcem Ti dať všetko, slúžiť Ti a bez obmedzenia Ti darovať seba ako dar.“ Vybral si a stal sa novicom v Spoločnosti Ježišovej. 7. augusta 1923 mladý muž brilantne zložil záverečnú skúšku na Katolíckej Univerzite a obdržal titul právnika. Napriek vyhliadke veľmi sľubnej budúcnosti vstúpil k jezuitom. Priateľovi napísal: „Konečne som jezuitom! Som šťastný a spokojný, nakoľko je to len v tomto svete možné. Vzdávam vďaky Bohu, ktorý ma doviedol do tohto raja, v ktorom jedinom môžem byť úplne Jeho 24 hodín denne.“ Predstavení ho poslali do Cordoby (Argentína), kde 15. augusta 1925 zložil rehoľné sľuby. Duch služby ho viedol k tomu, že požiadal o podradnú prácu v kuchyni. Sám v sebe si predsavzal cvičiť sa v cnosti, osobitne v úcte voči iným: „Nekritizovať mojich bratov, ukrývať ich chyby, vravieť o ich cnostiach. Vždy v dobrom hovoriť o svojich predstavených a ich rozhodnutiach.“ Katechizmus Katolíckej Cirkvi v bode 2479 uvádza: „Česť je spoločenské svedectvo o ľudskej dôstojnosti a každý má prirodzené právo na česť svojho mena, na svoju dobrú povesť a na úctu. Preto ohováranie a osočovanie narúša čnosť spravodlivosti a lásky.“

Alberta po zložení sľubov poslali na štúdiá teológie do Španielska. Avšak v roku 1931 ho politické nepokoje na Pyrenejskom polostrove prinútili odísť na Louvainskú univerzitu v Belgicku. Všetky svedectvá jeho spolubratov ho jednotne vykresľujú ako človeka plného radosti, tvrdo pracujúceho a slúžiaceho všetkým. 24. augusta bol vysvätený za kňaza. „Tak, a odteraz ma už budete vidieť len ako kňaza nášho Pána!“ napísal svojmu priateľovi… „Boh mi dal veľkú milosť, že som bol šťastný všade tam, kde som žil, so všetkými mojimi spoločníkmi, ktorých som mal. Ale teraz, stanúc sa kňazom naveky, moja radosť mnou úplne preteká. Odteraz nebudem túžiť po ničom inom, len aby som vykonával svoju kňazskú službu s hlbokým vnútorným prežívaním a súčasne primerane potrebnou externou činnosťou. Tajomstvo tejto harmónie a jej úspechu je v oddanosti Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, t.j. v prúdiacej láske nášho Pána.“

10. októbra 1935 brilantne obhájil dizertačnú prácu z pedagogiky na Univerzite v Louvain a potom navštívil množstvo vyučujúcich inštitúcií po celej Európe. Keď sa vo februári roku 1936 vrátil do Chile, začal učiť na Jezuitskej vysokej škole. Dokázal pritiahnuť mladých ľudí a viedol ich k charitatívnym a sociálnym aktivitám. Počas duchovnej obnovy, ktorú viedol podľa exercícií sv. Ignáca, povzbudzoval duše do stále hlbších stretnutí s Pánom a pomáhal im, aby s vážnosťou hľadali Božiu vôľu: „Duchovné cvičenia sú pre duše, ktoré chcú vystúpiť tak vysoko, ako je to len možné. Sú pre tých, ktorí pochopili význam slova „láska“, a pre tých, ktorí pochopili, že kresťanstvo je láska; že prvotným a primárnym prikázaním je milovať.“

Hnaný nesmiernou duchovnou horlivosťou bol otec Hurtado vzorom v oddanosti Eucharistii. Istý kapucínsky misionár povedal, že ak by kňazi celebrovali sv. omšu ako Otec Hurtado, potom sa musia všetci stať svätými. V roku 1941 sa stal kaplánom pre Mládežnícke Hnutie Katolíckej Akcie pre mesto Santiago, čo rozšírilo jeho apoštolát na študentov verejných vysokých škôl. V knihe s názvom Je Chile katolíckou krajinou?, otvoril oči svojím súčasníkom na situáciu v ich krajine, pričom poukázal na vážny problém nedostatku kňazských povolaní. Ale ani táto ťažkosť neohraničila jeho hlboko zakorenený optimizmus a čoskoro mu jeho pastoračné úspechy vyslúžili povýšenie na národného kaplána Mládežnícke hnutia Katolíckej akcie. Precestoval krajinu krížom-krážom a všade kázal na tému duchovného obnovenia.

Počas dlhej fakľovej procesie na oslavu Preblahoslavenej Panny Márie, ktorá sa konala na vrchu kopca rozprestierajúceho sa nad mestom Santiago, otec Hurtado volal na tisíce zúčastnených mladých: „Ak by túto noc zišiel Kristus k nám, opakoval by vám s pohľadom upreným na mesto „Zľutujem sa nad ním“. Vám by povedal: „Vy ste svetlom tohto sveta. Musíte osvietiť túto tmu. Kto chce pracovať so mnou? Chcete byť mojimi apoštolmi?““ Inšpiroval sa sv. Ignácom, ktorý vo svojich Duchovných cvičeniach parafrázoval Ježišove slová „moja vôľa je podmaniť si celý svet a všetkých mojich nepriateľov, a tak vstúpiť do slávy môjho Otca. Ktokoľvek preto túži ísť so mnou, musí so mnou pracovať a nasledovať ma aj v utrpení, aby so mnou potom mohol dosiahnuť večnú slávu.“ (č. 95). A otec Hurtado komentoval, vkladajúc tieto slová do Ježišových úst: „Potrebujem vás…nenútim vás, ale túžim, aby ste pochopili môj plán lásky. Ak ku mne neprídete, práca ostane neukončená, pretože iba vy, vy sami ju môžete uskutočniť. Nikto iný ju za vás nemôže prevziať, pretože má svoju úlohu, ktorú má naplniť. Pozrite sa na svet. Žatva je už zrelá; ó, aký hlad, aký smäd je vo svete! … Mnohí sú hladní po náboženstve, po duchovnom živote, po pravde a po zmysle života.“

Ale nie každý pochopil zanietenosť otca Hurtada. Obviňovali ho, že sa nevie podriadiť hierarchii, že má nadmerne pokrokové myšlienky v sociálnej oblasti, ako aj to, že je príliš nezávislý od iných odvetví Katolíckej akcie. Obzvlášť mu oponoval generálny kaplán pre mládež. V novembri 1944 sa otec Hurtado rozhodol rezignovať zo svojej pozície kaplána pre Katolícku akciu, čo jemu samému spôsobilo hlboké vnútorné útrapy. No napriek tomu nestratil zo zreteľa, že práve takéto zápasy prinášajú svoje ovocie neskôr. „V kresťanskej práci,“ napísal, „víťazí triumf zlyhaní! Oneskorené triumfy! V tomto neviditeľnom svete sa práve to, čo sa zdá nepoužiteľným, stáva najviac efektívnym. Totálne zlyhanie akceptované celým srdcom prináša v konečnom dôsledku oveľa nadprirodzenejší úspech ako akýkoľvek triumf. Zasievajte, bez akýchkoľvek starostí o to, čo vyrastie. Pokračujte v siatí napriek všetkému. Ďakujte Pánovi za apoštolské ovocie pochádzajúce zo zlyhaní. Keď Kristus prehovoril v evanjeliu k bohatému mladému mužovi, zlyhal, ale koľkí iní sa z tejto lekcie poučili a priniesli svoje ovocie! A keď hovoril o Eucharistii, koľkí ušli – ale teraz, koľkí prichádzajú! Pracujte i naďalej! Vaša horlivosť sa bude zdať zbytočná, ale koľkí vďaka nej budú žiť!“

V jednu studenú a daždivú noc stretol chudobného muža, chorého a trasúceho sa, ktorý k nemu pristúpil a povedal mu, že nemá miesta, kde by mohol ostať. Takéto utrpenie v ňom vyvolalo chvenie. O niekoľko dní neskôr, v kázni pri duchovnej obnove pre skupinu mladých dievčat, hovoril o chudobe, ktorá sa rozšírila v Santiagu: „Kristus kráča našimi ulicami v osobe mnohých chudobných, strádajúcich, chorých, vyhodených z ich biednych chatrčí… Kristus nemá domov! Nemôžeme mu jeden ponúknuť my, ktorí sme schopní mať komfortné domy, množstvo jedla, zdroje na vzdelávanie našich detí a zaistenie ich budúcnosti? Čo ste urobili jednému z mojich najmenších bratov, mne ste urobili, povedal Ježiš (Mt 25,40).“ Ako reakcia na jeho slová po duchovnej obnove mu niektorí darovali pozemok, iní drahé kamene a niekoľko šekov, ktoré umožnili vznik „Hogar de Cristo“ (Kristov dom). O šesť mesiacov neskôr arcibiskup Santiaga požehnal základy. Od svojho vzniku toto dielo prijíma množstvo najchudobnejších. Vytvorilo sa tak hnutie solidarity, ktoré prekročilo aj hranice krajiny. Ale cieľ ostáva stále duchovný: „Prvá z vecí, ktorú musíme našim chudobným odovzdať, je vedomie ich osobnej hodnoty, ich dôstojnosti ako obyvateľov, ba čo viac, ako synov a dcér samotného Boha.“

V roku 1947 otec Hurtado založil spolu s niekoľkými mladými vysokoškolákmi Chilskú obchodnú jednotnú asociáciu (Chilean Trade Union Association – ASICH) ako prostriedok, ktorý tak mal „umožniť vzniknúť organizácii, cez ktorú Cirkev bude môcť byť prítomná v profesionálnom prostredí.“ Organizácia ponúka zamestnancom kresťanskú formáciu, ktorá je zameraná na cirkevnú sociálnu náuku, ktorej obsahom je obrana dôstojnosti ľudskej práce bez akéhokoľvek ideologického vplyvu. „Sú ľudia,“ píše otec Hurtado „ktorí túžia vstúpiť do svätosti, avšak bez utrpenia. Nepochopili, čo to znamená rásť. Chcú sa vyvíjať cez chválospevy, štúdiá, radosť, ale nie cez hlad, úzkosť, zlyhanie, každodennú tvrdú prácu, nieto ešte cez akceptovanie bezmocnosti, ktorá nás učí spoliehať sa na Božiu moc, cez vzdanie sa našich plánov, ktoré nám umožňuje spoznávať tie Božie. Strádanie je užitočné, pretože mi ukazuje moje limity, očisťuje ma, pribíja ma na Kristov kríž a núti ma obrátiť sa k Bohu.“ Počas vykonávania tejto práce otec Hurtado odišiel do USA a do Európy, kde sa okrem iných udalostí zúčastnil aj 34. týždňa sociálnej spravodlivosti v Paríži a jezuitského medzinárodného týždňa vo Versailles. V Lyone sa zúčastnil kongresu morálnych teológov, ktorý sa konal na báze cirkevno-štátnej spolupráce. Jeho názor na sociálne katolícke hnutie vo Francúzsku bol pozitívny, ale zahŕňal aj určité výhrady, predovšetkým voči návrhom, ktoré zazneli na kongrese v Lyone. Komentoval ich hlavne v „prílišnej túžbe po obrode a tendencii zabúdať na reálne hodnoty Cirkvi a na tradičnú víziu.“ Táto tendencia potom vyúsťuje do takej Cirkvi, ktorá je zanechaná „bez vierohodných kresťanských vodcov, ktorí sú nahradení sociálnymi mystikmi namiesto kresťansko-sociálnych mystikov.“ Napriek tomu potvrdil, že tu existuje „veľká túžba po službe Cirkvi a skutočná oddanosť.“ Počas svojho putovania do Ríma v októbri toho istého roku ho podporil aj generálny predstavený jezuitov a tiež pápež Pius XII.

Po svojom návrate otec Hurtado pevne zakorenil prácu ASICH-u na základoch Krista a Cirkvi. V roku 1948 mal niekoľko prejavov, ktoré boli veľmi pozitívne prijaté, pričom sa počet poslucháčov šplhal niekedy až do výšky 4000 ľudí a boli taktiež odvysielané v rádiu. No aj tak bol predmetom nepochopenia a neobjektívnej kritiky. Napísal: „Ak niekto začne žiť pre Boha, v sebazapieraní a v láske k iným, všetky možné ťažkosti prídu klopať na jeho dvere.“ Poznamenával: „Často som ako skala, ktorá je zo všetkých strán dorážaná vysokými vlnami. Niet cesty preč, len nahor. Po celú hodinu, po celý deň nechávam vlny, aby sa trieštili na skale; nepozerám na horizont, svoje oči dvíham k Bohu. Ó, požehnaný buď aktívny život, úplne zasvätený môjmu Bohu, úplne odovzdaný mojim blížnym. Jeho samotná radikálnosť ma núti obracať sa k Bohu, aby som našiel sám seba! On je jedinou možnou cestou ako sa oslobodiť z mojich starostí, On sám je mojím únikom.“

Napriek tomu, že žil svätým životom, stál nohami pevne na zemi. Vedel, že človek, dokonca i v službách Božích, si musí vedieť uchovať svoju energiu. „Človek nesmie zveličovať a premárniť svoju silu v dobyvačnom nátlaku zachádzajúcom do krajnosti. Šľachetný človek má sklon konať rýchlo; chce obnoviť dobro a zničiť neprávosť, ale v každom človeku i okolitých veciach je prítomná určitá zotrvačnosť, ktorú treba brať do úvahy. Je to tajomstvo vedieť prispôsobiť svoje kroky krokom Božím, kráčať v Jeho šľapajách, vedieť zapadnúť presne do tých plánov, ktoré má Boh. Všetko úsilie kráčať rýchlejšie ako Boh je neužitočné, ba čo je horšie, škodlivé. Aktivita je nahradená aktivizmom (zhonom), ktorý stúpa do hlavy ako opojné šampanské, vyvoláva túžbu po nedosiahnuteľných cieľoch a neponecháva žiadny čas na kontempláciu; človek viac nie je pánom svojho času…Nebezpečenstvo nadmerných aktivít spočíva v kompenzácii. Vyčerpaný človek ho ľahko vyhľadáva. Všetko je to o to nebezpečnejšie, ak dotyčný človek do určitej miery stratil aj svoju sebakontrolu. Telo je unavené, nervy sú podráždené, vôľa váha. Najväčších hlúpostí sa človek dopúšťa práve v takýchto momentoch. Jediným riešením je jednoducho spomaliť, opäť nájsť pokoj medzi skutočne dobrými priateľmi, mechanicky odriekať v modlitbe ruženec a sladkým spánkom zaspať v Božom náručí.“ V januári 1950 ho biskup Bolívie pozval k spolupráci na prvom „Národnom stretnutí riaditeľov sociálno-ekonomického apoštolátu“. Mladí z bolívijskej Katolíckej akcie ho tiež pozvali na národné zhromaždenie. „Nadišla hodina“, povedal mladým, „aby naše sociálno-ekonomické skutky prestali byť spokojné s opakovaním všeobecných odporúčaní prebratých z pápežských encyklík a aby okamžite začali uplatňovať dobre navrhnuté a premyslené riešenia v sociálno-ekonomickej oblasti.“ Medzičasom ho jeho záujem v intelektuálnom apoštoláte viedol k založeniu periodika Mensaje (Odkaz), časopisu, ktorý chcel povzniesť na takú úroveň, aby súčasne ponúkal náboženskú, filozofickú a sociálnu formáciu.

Hĺbka duše otca Hurtada sa v plnej miere prejavila až počas jeho poslednej choroby a smrti. Vediac, že trpí rakovinou pankreasu, hovoril plný horlivosti: „Ako by som nemohol byť šťastný! Som za to Bohu plne vďačný! Namiesto náhlej smrti mi dal Boh dlhotrvajúcu chorobu, počas ktorej sa môžem pripraviť… Popravde, Boh je pre mňa milujúcim Otcom plným nežnosti; najlepší zo všetkých otcov.“ Počas dlhého času usmerňoval tento svätý muž svoju činnosť s pohľadom upretým presne k tejto hodine: „Život bol človeku daný, aby počas neho mohol s Bohom spolupracovať na uskutočňovaní Jeho plánov; smrť je len kompletizácia tejto spolupráce, návrat všetkých síl do Stvoriteľových rúk. Dal by Boh, aby som sa každý deň smel pripravovať na smrť, zasväcujúc seba v každom momente spolupráci s Božími zámermi, a tak napĺňajúc misiu, ktorú Boh odo mňa očakáva, ktorú jedine ja môžem vykonať.“ Vždy túžil po večnom živote, ktorý bol pre neho konečným stretnutím s Kristom: „A ja? Predo mnou je večnosť. Som šíp vystrelený smerom do večnosti“, písal. „Kiežby som tu nebol pripútaný k ničomu, ale za každých okolností nech je môj pohľad upretý na život, ktorý prichádza. Kiežby všetky bytosti mohli byť pre mňa natoľko priehľadné, aby som vždy cez ne videl Boha a večnosť. Ak to bude naopak, stanem sa pozemským a strateným. Po mne – večnosť. To je to, kam smerujem a veľmi skoro… Ak si niekto uvedomí, ako rýchlo končí prítomný okamih, dôjde k záveru: chcem byť občanom nebies, nie zeme.“ Predstava šípu demonštruje pominuteľnosť života a jeho zameranie sa na jeden jediný cieľ – večnosť. Naviac je to práve táto perspektíva večnosti, ktorá ho ochránila pred nezaujatosťou voči trpiacim. „Vkladám a nesiem si vo svojom srdci všetkých ľudí spolu.“, napísal, „Každý má svoje miesto, pretože v srdci človeka sú prirodzene rôzne miesta… Zjednotiť všetkých mojich milovaných v Kristovi. Všetko toto vo mne je obetou, darom, ktorý rozpaľuje moje srdce tak, že by chcelo explodovať; sám Kristus vo mne vzbudzuje a zapaľuje moju lásku; smerovanie ľudstva prostredníctvom mňa ku Kristovi. To je to, čo znamená byť kňazom!“

Otec Hurtado zomrel svätou smrťou 18. augusta 1952, obklopený bratmi svojej komunity. Krátko predtým napísal: „Odchádzajúc a vracajúc sa späť k Otcovi, chcel by som vám odovzdať ešte toto: kedykoľvek sa vám stanú známe potreby a útrapy chudobných, hľadajte spôsob, ako im pomôcť, tak, ako by ste pomohli Pánovi.“ Jeho pohrebná omša bola skutočným triumfom. Keď zúčastnení opúšťali kostol, na oblohe sa zjavil z mrakov sformovaný kríž. Bol to pôsobivý zážitok, o ktorom priniesli správu aj noviny. Otec Hurtado bol blahorečený pápežom Jánom Pavlom II. 16. októbra 1994. Svätorečil ho pápež Benedikt XVI. dňa 23. októbra 2005. Pri jeho kanonizácii zdôraznil: „Duchovná služba otca Hurtada bola zreteľná práve v jeho citlivosti a dostupnosti ostatným, bol skutočne žijúcim obrazom trpezlivého a pokorného Pánovho srdca. Na konci svojich dní napriek veľkým bolestiam, ktoré mu spôsobovala jeho choroba, mal stále silu opakovať: „Som šťastný. Pane, som šťastný“, a tak vyjadroval radosť, s ktorou ustavične žil.“