PÁPEŽ FRANTIŠEK

 

Prvý pápež, ktorý pochádza z Ameriky, je 76-ročný argentínsky jezuita Jorge Mario Bergoglio, od roku 1998 arcibiskup Buenos Aires. Hoci je významnou osobnosťou celého latinskoamerického kontinentu, vo svojej diecéze ostal jednoduchým a veľmi obľúbeným pastierom, ktorý počas svojej 15-ročnej biskupskej služby veľa cestoval metrom a autobusmi.

 

„Môj ľud je chudobný a ja som jedným z nich,“ povedal viackrát na objasnenie svojho rozhodnutia bývať sám a sám si pripravovať večeru. Svojim kňazom vždy odporúčal milosrdenstvo, odvahu a pre každého otvorené dvere. Pri istej príležitosti sa vyjadril, že najhoršie, čo sa môže Cirkvi stať, „je to, čo Lubac nazýva duchovná svetáckosť“, to znamená „zameranie na seba“. A keď spomína sociálnu spravodlivosť, vyzýva vziať do ruky katechizmus, desatoro prikázaní a blahoslavenstvá. Jeho plán je jednoduchý: ak nasleduješ Krista, pochopíš, že „pošliapavať ľudskú dôstojnosť je vážny hriech“.

17. decembra 1936 sa v hlavnom meste Argentíny narodil imigrantom z talianskeho Piemontu syn. Otec Mário bol zamestnaný na železnici ako účtovník a matka Regina Sivoriová sa starala o domácnosť a výchovu piatich detí.

 

Po skončení stredoškolského štúdia za chemického technika si zvolil cestu kňazstva a vstúpil do diecézneho seminára. 11. marca 1958 vstupuje do noviciátu Spoločnosti Ježišovej. Svoje humanitné štúdiá ukončil v Čile a  po návrate do Argentíny v roku 1963 dokončil aj štúdium filozofie na Kolégiu sv. Jozefa v San Migueli. V rokoch 1964-65 pôsobil ako profesor literatúry a psychológie na Kolégiu Nepoškvrnenej v Santa Fé a v roku 1966 vyučoval rovnaké predmety na Kolégiu Spasiteľa v Buenos Aires. V rokoch 1967-70 úspešne zavŕšil štúdium teológie na Kolégiu sv. Jozefa.

 

13. decembra 1969 bol arcibiskupom Ramónom Josém Castellanom vysvätený za kňaza. V rokoch 1970 a 1971 pokračoval vo formácii v Španielsku a 22. apríla 1973 skladá u jezuitov večné sľuby. Po návrate do Argentíny pôsobí ako novicmajster vo Villa Barilari v San Migueli, profesor na fakulte teológie, konzultor provincie Spoločnosti Ježišovej a rektor kolégia.

 

31. júla 1973 bol zvolený za provinciála jezuitov v Argentíne. Po šiestich rokov sa opäť ujíma práce v akademickej oblasti a v rokoch 1980-1986 pôsobí znovu ako rektor Kolégia sv. Jozefa, a tiež ako farár v San Migueli. V marci 1986 odchádza do Nemecka dokončiť doktorskú prácu; následne ho predstavení posielajú do Kolégia Spasiteľa v Buenos Aires a potom do jezuitského kostola v meste Kordoba, kde má na starosti duchovné sprevádzanie a spovedanie.

 

Kardinál Antonio Quarracino, arcibiskup v Buenos Aires, si ho zvolil za blízkeho spolupracovníka, a tak ho Ján Pavol II. 20. mája 1992 ustanovil za titulárneho biskupa mesta Auca a pomocného biskupa Buenos Aires. Tam prijal 27. júna v katedrále biskupskú vysviacku priamo od spomínaného kardinála. Ako motto si zvolil Miserando atque eligendo a do biskupského erbu si vložil kristogram ihs, znak Spoločnosti Ježišovej. Vzápätí bol menovaný za biskupského vikára pre oblasť Flores a 21. decembra 1993 bol poverený aj úradom generálneho vikára arcidiecézy. Potom už nebolo žiadnym prekvapením, keď bol 3. júna ustanovený koadjútorom arcibiskupa v Buenos Aires. Neprešlo ani deväť mesiacov a 28. februára 1998, po smrti kardinála Quarracina, sa stáva arcibiskupom, primasom Argentíny a ordinárom pre veriacich východného obradu v Argentíne. Ako veľký kancelár Katolíckej univerzity Argentíny napísal knihy: Meditaciones para religiosos (Meditácie pre rehoľníkov, 1982), Reflexiones sobre la vida apostólica (Zamyslenia nad apoštolským životom, 1996) a Reflexiones de esperanza (Úvahy o nádeji, 1992).

 

21. februára 2001 ho Ján Pavol II. na konzistóriu menoval za kardinála s titulárnym kostolom sv. Roberta Bellarmina. Vtedy požiadal veriacich, aby nešli do Ríma osláviť jeho menovanie a ušetrené peniaze darovali chudobným. V októbri 2001 bol menovaný za generálneho relátora na 10. plenárne zhromaždenie Biskupskej synody venovanej službe biskupa. Táto úloha mu bola zverená v poslednej chvíli, aby nahradil kardinála Edwarda Michaela Egana, arcibiskupa New Yorku, ktorý musel ostať doma v dôsledku teroristických útokov z 11. septembra. Na synode kládol dôraz na „prorockú úlohu biskupa“, na to, že má byť „prorokom spravodlivosti“, má povinnosť „bez prestania ohlasovať“ sociálne učenie Cirkvi a tiež „vyjadrovať spoľahlivý úsudok vo veciach viery a mravov“.

 

Medzitým sa kardinál Bergoglio stával v Latinskej Amerike čoraz populárnejším. Napriek tomu sa nikdy nevzdal svojho striedmeho postoja a prísneho životného štýlu, ktorí niektorí označili za temer asketický. V tomto duchu chudoby odmietol v roku 2002 aj menovanie za predsedu Biskupskej konferencie Argentíny, no o tri roky neskôr bol zvolený a potom v 2008 bol znovu potvrdený na ďalšie trojročné obdobie. Medzičasom na v apríli 2005 zúčastnil na konkláve, na ktorom bol zvolený pápež Benedikt XVI.

 

Ako arcibiskup Buenos Aires – diecézy s troma miliónmi obyvateľov – vypracoval misijný plán založený na spoločenstve a evanjelizácii, ktorý mal 4 hlavné ciele: otvorené a bratské spoločenstvá; vedúca úloha uvedomelých laikov; evanjelizácia zameraná na každého obyvateľa mesta; pomoc chudobným a chorým. Jeho cieľom bolo reevanjelizovať Buenos Aires, „berúc do úvahy tých, ktorí tam žijú, jeho štruktúru a jeho históriu“. Vyzval kňazov a laikov na spoluprácu. V septembri 2009 spustil na národnej úrovni kampaň solidarity z príležitosti dvojstoročnice nezávislosti krajiny: do roku 2016 sa má zrealizovať dvesto charitatívnych diel. A na úrovni kontinentu očakáva väčší dopad posolstva Konferencie z Aparceidy v roku 2007, ktoré nazval „Evangelii nuntiandi Latinskej Ameriky.