Dnes nás čaká dlhá cesta. Najprv  ideme do Afriky a potom sa vrátime na európsky kontinent, do krásneho Talianska. V Sudáne, v severovýchodnej Afrike bývalo jedno dievčatko. Mala troch bratov a tri sestry, z toho jedna bola jej dvojča. Nevieme ako sa volala, lebo keď mala 7, možno 8 rokov ukradli ju arabskí priekupníci a ... predali ju do otroctva. Malá Sudánka dostala taký šok, že zabudla, ako sa volala. Únoscovia ju asi so zábavy nazvali Bakhita, čo po arabsky znamená „šťastná“. Je to zvláštne, ale život Bakhity, napriek nešťastiam, ktoré ju stretli, sa skutočne ukázal byť šťastný.

Príbeh

Mnohokrát ju predávali a kupovali. Bakhitu majitelia bili za najmenšie previnenia.  Ukrutnou pamiatkou na otroctvo jej zostalo tetovanie. Otrokom ho vyrezávali britvou na tele. Obete omdlievali od bolesti.

Bakhite svitla nádej, keď ju kúpil taliansky konzul. Prvýkrát v živote sa k nej niekto  správal ako k človeku. Keď konzula odvolali zo Sudánu, Bakhita sa spolu s ním  dostala do Talianska. Bývali v blízkosti Benátok. Keď jej majitelia odcestovali na služobnú cestu, dali Bakhitu do „úschovne“ do rehoľného domu sestier sv. Magdalény z Canossy. Tam mladá Afričanka objavila Pána Boha.

Viete čo povedala Bakhita, keď sa jej spýtali čo by urobila, keby stretla svojich únoscov?  Odpovedala: „Kľakla by som si, aby som im pobozkala ruky. Lebo keby sa to nestalo, nebola by som dnes kresťanskou a rehoľnou sestrou." Netreba zabúdať na to, že dokonca života zostalo Bakhite na tele vyše 100 jaziev.

Bakhita mala 21 rokov, keď prijala sviatosť krstu a s ním meno Jozefína. Údajne ju potom často vídavali v kostole ako pobozkala krstiteľnicu a šepkala: „Tu som sa stala dcérkou Božou“. Bola šťastná.

Majitelia, ktorí ju počas svojej cesty dali rehoľným sestrám, si veľmi priali, aby sa Bakhita vrátila k nim do služby. Tým viac, že kým boli preč, bola vychovávateľkou a priateľkou ich dcérky Mimmini. Napriek tomu, že rodina konzula bola voči nej dobrá, Bakhita spoznala už iného Pána.

Počula o existencii pravdivého Pána. Počula, že tento Pán je dobrý ku každému. Dozvedela sa, že tento Pán ju pozná už dávno, že ju stvoril a čo je najdôležitejšie, že ju tak veľmi miluje, že dal za ňu svoj život. V porovnaní s týmto Pánom všetci ostatní páni, dokonca aj tí najdobrotivejší sú ničím.

Pre Bakhitu bolo ešte dôležité, že Pán, ktorého spoznala, vie čo je to nespravodlivo odsúdený, bitý a znevažovaný. Vďaka Nemu sa Bakhita necítila otrokyňou, ale slobodná, šťastná dcéra Božia. Spoznala lásku Pána Ježiša, preto chcela pracovať len pre neho a preto sa rozhodla zostať v kláštore.

Päťdesiat rokov sestra Jozefína Bakhita vykonávala v kláštore najrôznejšie práce. Dá sa povedať, že robila všetko. Bola kuchárkou, práčkou, šila sestrám habity a slúžila v sakristii.  Keď sa stala vrátničkou, čiže keď bola prvou rehoľníčkou s ktorou sa ľudia stretli, keď prichádzali do kláštora, bola stále usmiata. Deťom, ktoré sestry viedli do školy pohladila hlávky. Keď šli sestry učiť deti katechizmus, ona vtedy išla do kaplnky. Zatiaľ čo vy budete učiť, ja sa za vás budem modliť – hovorila. Deti milovali úsmev a dobrotu sestry tmavej pokožky presne tak, ako obyvatelia Schio v blízkosti Benátok. Hovorili o nej naša matka. Ona im často opakovala „Buďte dobrí, milujte Pána a modlite sa za tých, čo ho nepoznajú.“

Keď umierala, vracali sa jej spomienky strašných dní, keď bola otrokyňou a niekoľkokrát prosila ošetrovateľku „Uvoľni mi reťaze, sú také ťažké!“ „Panna Mária ju vyslobodila z tohto utrpenia, pretože v posledných slovách volala na Pannu Máriu a jej úsmev“ – hovorila ošetrovateľka – „svedčil, že určite stretla Matku Spasiteľa“. Zástupy obyvateľov Schio sa lúčili so „svojou matkou z Afriky“. Hovorili, že umrela svätá a prosili ju, aby sa prihovárala za nich v nebi.

Nakoniec vám musím povedať ešte jednu dôležitú vec. Keď Svätý Otec Benedikt XVI. písal Encykliku o kresťanskej nádeji  („Spe salvi“)... Teda, pápež Benedikt XVI. v encyklike o kresťanskej nádeji napísal, že príklad Bakhity nám môže pomôcť pochopiť, čo znamená v skutočnosti stretnúť Boha. Bakhita stretla Pána Boha a dostala nádej, že život s týmto Pánom môže byť iný, o nebo lepší ako časy, keď bola dieťaťom. 

Myslím si, že Pán Boh nám dovolil spoznať sestru Bakhitu preto, aby nám ukázal tajomstvo, v čom spočíva opravdivé šťastie. Bakhita často opakovala: „Najlepšie pre nás nie je to, čo my považujeme za najlepšie, ale to, čo chce od nás Boh“.

Poobzerajte sa okolo seba v škole, v triede, určite nájdete osoby, s ktorými sa práve nikto nerozpráva, ktorých sa nikto na nič nepýta, ktoré sú najčastejšie osamelé. Skúste si ich všimnúť, aspoň sa na nich usmiať.

Včera medzi úlohami bolo aj to, aby ste si pripravili svoju fotografiu. Táto úloha je najaktuálnejšia. Zajtra vám poviem, čo urobiť s pripravenou fotografiou.

Svätá Jozefína Bakhita, oroduj za nás.