Stále zostaneme v Taliansku, ale presunieme sa viac na sever. Dnes sa zastavíme v Turíne. Na konci 19. storočia sa veľa ľudí z dedín kvôli práci presťahovalo do miest. Ukázalo sa, že život v takom veľkom meste nebol vôbec jednoduchý. Bolo treba veľa platiť za bývanie, v nemocniciach a školách chýbali miesta. V Turíne na uliciach bolo vidieť čoraz viac detí bez domova.

Keď hovorím Turín mám na mysli kňaza Jána Bosca. Vedel čo je to bieda. Ako dvojročnému mu zomrel otec. Mama sama vychovávala troch synov. Keď mal 9 rokov sníval sa mu sen. V sne bol uprostred spolužiakov a nútil ich, aby nekliali. Vtedy sa mu zjavil vznešený muž a povzbudzoval ho, aby sa to snažil vysvetliť spolužiakom jemne a s láskou a nie silou. Janko odpovedal, že to nedokáže. Vtedy mu sľúbil, že mu dá učiteľku – svoju matku. A ukázala sa mu žena v žiare a Janko videl stádo zúrivých zvierat, ktoré sa odrazu stali prítulnými baránkami.

Ráno Janko hneď vyrozprával sen mame. „Ktovie možno sa  staneš kňazom ...“, zamyslela sa mama.

Ale doma nebolo peňazí na štúdium. Všetci museli pracovať na poli. Janko mal šťastie. Istý kňaz mu sľúbil, že ho bude učiť. Ale onedlho kňaz zomrel. Janko  si musel poradiť sám. Začal pracovať, aby, si zarobil na učebnice. Bol krajčírom, obuvníkom, stolárom, kováčom, dokonca doučoval druhých. Preto keď ako kňaz  v Turíne videl chlapcov bez domova, nemohol ich nechať len tak. Vedel čo to znamená nemôcť sa učiť.  Počúvajte.

Príbeh

8. decembra na Sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie sa don Bosco pripravoval na sv. omšu. Kostolník zbadal, že v kúte stojí akýsi chlapec „Ideš miništrovať?“ spýtal sa. „Neviem“ padla krátka odpoveď. „Poď“, zopakoval kostolník „budeš miništrovať“..„Nie ... ja som nikdy neminištroval ...“.  „Ale jeden“, rozhneval sa kostolník, „ak nevieš miništrovať, čo tu robíš?“ Kričal a začal chlapca biť. „Prečo ho biješ?! To je môj priateľ. Musím sa s ním porozprávať“,zvolal don Bosco, ktorý hneď zbadal, že chlapec je chudobný a určite sa hanbí ísť na sv. omšu medzi vyobliekaných ľudí.

„Počkaj ma po omši“, povedal don Bosco a išiel k oltáru. Po sv. omši začal rozhovor s vystrašeným chlapcom. „Ako sa voláš?“ Bartolomej Garelli“. „Odkiaľ pochádzaš?“ “Z Asti“. „Žije tvoj otec?“ „Nie, zomrel“. „A mama?“ „Tiež nežije.“ „Koľko máš rokov?“ „Šestnásť.“ „Vieš čítať a písať?“ „Nie“ „Vieš spievať?“ „Nie“ „A pískať vieš?“ Chlapec sa rozosmial a don Boscovi o to práve šlo. Až teraz sa mohli rozprávať ako priatelia. Ukázalo sa, že chlapec ešte nebol na prvom svätom prijímaní. Hanbil sa chodiť na náboženstvo, pretože sa mu posmievajú.

„Prišiel by si keby som špeciálne pre teba urobil katechézu?“ opýtal sa kňaz. „Áno!“ potešil sa chlapec. „Tak kedy začneme?“ „Kedy chcete, môžeme aj hneď“. Na nasledujúce stretnutie priviedol Bartolomej 9 kamarátov. Chlapcov bolo čoraz viac a viac. Don Bosco im organizoval čas, aby sa netúlali po uliciach Turína. Pohľadal miesto, aby sa mohli učiť, modliť a hrať. A tiež býval spolu s nimi. Toto miesto nazval ... oratórium. Toto slovo už poznáte.

Pamätáte si sen don Bosca z detstva? Sen sa splnil, chlapcov pribúdalo a pomáhala mu sama Panna Mária, lebo ako si pamätáte všetko sa začalo v sakristii na jej sviatok. Pozajtra bude tento sviatok.

Od tejto slávnosti Nepoškvrneného počatia Panny Márie v priebehu niekoľkých mesiacov do oratória prichádzalo skoro 400 chlapcov. Cítili sa tam ako doma. Don Boscovi najviac záležalo na tom, aby boli chlapci blízko Pána Ježiša, aby sa stali dobrými a čestnými ľuďmi. Bol stále blízko pri nich. Vedeli, že ich má rád a že mu na nich záleží. Pán Boh dal don Boscovi špeciálnu pomoc vo forme videní a snov, ktoré potom vyrozprával svojim milovaným chlapcom. Raz začal takto: našiel som sa v kostole spolu so všetkými chlapcami. Po začatí sv. omše množstvo rohatých diablov oblečených na červeno začalo krúžiť medzi chlapcami, pokúšali sa prekážať im v modlitbe. Ponúkali im hračky, knižky, maškrty, pripomínali im čo sa stalo doma.  Každý vedľa seba mal malého diablika, ktorý sa snažil odtiahnuť jeho myšlienky od sv. omše. Tieto malé potvorky sedeli na pleciach niektorých chlapcov a hladkali ich. Keď miništrant zazvonil na premenenie, chlapci sklonili hlavy a diabli ušli. Ale na ramenách starších chlapcov sa usadili satany. Chlapci namiesto adorácie Najsvätejšej sviatosti odvrátili sa chrbtom k oltáru. Po premenení sa všetky zlé duchy vrátili.

Strašný sen však? Chlapci boli tiež zhrození, pretože ten sen ukázal chvíle pri sv. omši, keď viac počúvali satana. Vystačilo, aby bol blízko a chlapci sa nedokázali modliť. Keď to Don Bosco videl, bolo mu veľmi smutno. Veľmi sa snažil, aby jeho chlapci boli veselí a svätí.

Svätý Ján Bosco, oroduj za nás.