Všetkých vás vítam. Začíname tretí týždeň našich rorátnych stretnutí. Teším sa, že prichádzate deň čo deň v hojnom počte a lampióny, ktoré nosíte, nielen rozjasňujú tmavé ráno, ale predovšetkým ukazujú Ježišovi cestu do našich sŕdc.
Viem, že to nie je ľahké, pretože vy aj vaši rodičia máte každý deň veľa povinností, a ako sa blížia Vianoce, pribúda ich čoraz viac. Ale nedajme sa znechutiť, radšej sa navzájom povzbuďme a pozerajme na cieľ.
Sv. Terézia je dokonalá sprievodkyňa. Hoci sa v živote ocitla v rôznych situáciách, nikdy nestratila zo svojích očí a zo svojho srdca Pána Boha. Najdôležitejší bol pre ňu vždy Pán Boh. Napriek tomu, že s ňou mal ocko starosti, keď bola tínedžerka, napriek tomu, že v kláštore nefungoval život tak, ako si ona predstavovala. Kto z nás nerobí chyby, keď márni čas zbytočným rozprávaním o ničom, či telefonátmi, alebo hovormi prostredníctvom internetu?
Všetko, čo v živote postretlo sv. Teréziu, aj čo si sama vybrala, viedlo k jedinému, k stretnutiu s Pánom Ježišom. Tento cieľ sa v živote sv. Terézie nikdy nezmenil. Preto platí, čo som povedal, že sv. Terézia je dokonalá sprievodkyňa na adventnej ceste.
V hovorni, ako vidíme na obrázku, trávila sv. Terézia veľa času. Niekto prichádzal do kláštora poradiť sa, iný potreboval pomoc alebo aspoň vypočuť. Terézia si sadala z jednej strany a hostia z druhej. Delila ich mreža. Dodnes je to u karmelitánov tak.
Možno ste to miesto našli na mape. Začiatky rehole karmelitánov siahajú do trinásteho storočia. Na hore Karmel vtedy boli pustovníci a viedli veľmi prísny život. Volali sa rehoľa Matky z hory Karmel. Rokmi sa pravidlá rehole zmiernili, a keď ku karmelitánkam vstúpila sv. Terézia, ich život sa už neveľmi líšil od života laických veriacich. Stalo sa to, že niektorí obyvatelia Avily a okolia boli v kláštore častými hosťami a prichádzali do kláštora, keď chceli.
Terézii to prekážalo čoraz viac, a hoci bola považovaná za horlivú a dobrú rehoľníčku, vedela, že jej chýba veľa k tomu, čo od nej očakáva Ježiš. Na druhej strane nedokázala pretrhnúť všetky kontakty, ktoré mala s ľuďmi, s ktorými sa priatelila. Dokonca sa stávalo, že sa nevedela dočkať, kedy hodiny odbijú koniec povinnej spoločnej modlitby. Neraz pre túto svoju slabosť plakala. Trvalo to dvadsať rokov. Ani počas obdobia tohto vlažného života nikdy nezanechala modlitbu, hoci ju modlitba neraz nudila, nikdy s ňou neprestala. Jej kontakt s Bohom, hoci bol dosť chladný, stále udržiavala.
Je to veľmi dôležité. Koniec koncov ona sama hovorila, že nie je dôležité, či cítime Pána Boha. Najdôležitejšie je, že on je. On je vždy, či ho cítiš, či necítiš, a preto sa musíš modliť. Máš s ním mať kontakt, spojenie.
Prišiel Veľký týždeň v roku 1555. Terézia mala štyridsať rokov. V kláštore už bola dvadsať rokov. Ako každý deň vošla do kláštornej kaplnky na modlitbu. Ani jej nenapadlo, že o chvíľu sa stane niečo, čo úplne zmení jej život. Odohrala sa najdôležitejšia udalosť jej života a odvtedy ju už nič nemohlo zdržať na ceste svätosti a nič jej nemohlo zabrániť v zjednotení sa s Pánom Ježišom, v splnení úlohy, ktorú jej určil Pán Boh. Pozorne si vypočujte, čo o tom sama napísala:
Príbeh:
„Jedného dňa sa mi stalo, že po vstupe do kaplnky som uvidela obraz Ježiša a celý bol pokrytý ranami. Tento pohľad ma striasol do hĺbky, videla som, čo Pán pre nás vytrpel. Potom ma ovládol taký žial, že nie som dostatočne vďačná za jeho rany, až sa mi zdalo, že moje srdce puká. Padla som na kolená a s veľkým žiaľom som Pána prosila, aby mi dal dosť síl na to, aby som ho už neurážala.“
Sv. Terézia nehovorila, že si kľakla, ale padla na kolená a plakala. Prečo? Uvedomila si, že Pán Ježiš trpel aj kvôli jej nedostatočnej vernosti. Rozhodla sa úplne zmeniť život. Prosila Ježiša, aby jej v tom pomohol, aby ho viac neurážala. Nejaký čas predtým, ako sa to stalo v kaplnke, sv. Terézia čítala jednu dôležitú knihu. Bola to kniha Vyznania od sv. Augustína. Za jeho obrátenie sa veľa rokov modlila mama Monika. Sv. Terézia hovorila, že v slovách sv. Augustína našla seba samú a začala odovzdávať svoj život tomuto svätcovi.
Teraz v kaplnke pred obrazom umučeného Krista ešte výraznejšie videla svoju hriešnosť. Od tej chvíle už žila naplno.
Nie, nezačala žiť ako pustovníčka, naďalej sa priatelila s ľuďmi, ale žiadne priateľstvo ju už nevzďaľovalo od Boha. Nič nie je dôležitejšie ako láska k Bohu. Nič ju už nevzďaľuje od neho, nič jej nazatieňuje Boha. Môžeme povedať, že išlo istým spôsobom o obrátenie. Bol to totálny zvrat v živote sv. Terézie.
Keď sa vrátite domov, rozhliadnite sa a zistite, kde sa u vás nachádza kríž Pána Ježiša. Večer sa pri ňom spoločne pomodlite a popremýšľajte, čo by ste mali zmeniť na svojich životoch, aby na Vianoce našiel Pán Ježiš vaše srdcia pripravené a mohol do nich vstúpiť.
Otázky:
- Aká kniha pohla Teréziiným srdcom a zmenila jej život?
- Pred akým obrazom sv. Terézia padla na kolená a rozplakala sa?
- Kde videla sv. Terézia umučeného Pána Ježiša?
Úlohy:
- Zisti, kde vo vašom dome visí kríž?
- Prilep obrázok na svoj plagát.
Obrázok:
Stretnutie s umučeným Ježišom